Petrohrad-Moskva-Kazaň-Ekaterinburg-Bajkal (Oľchon-Kužir)

Skvelý nápad Transsibírska magistrála...myšlienka absolvovať Rusko vlakom sa zdala výborná :).  Aká bola realita? Občas zúfalstvo :), ale celkovo paráda a nezabudnuteľné chvíle. Trasu sme si naplánovali v úsekoch prerušovane a tak trochu modifikovane, takže nakoniec to bol skutočne super zážitok na začiatku našej „RESET“ cesty....
Začali sme priamym letom z Viedne do Petrohradu ruskou spoločnosťou Rossyia, malým lietadlom A319 s velikánskymi vrtuľami na krídlach...Trochu vypadalo ako vyrastené hračkárske lietadielko, ale odvážne sme do neho nastúpili.
Bezpečne sme pristáli na letisku Pulkovo, zamenili na letisku pár rubľov a s rozhodnutím cestovať čo najlacnejšie sme sa vybrali do centra mestskou dopravou. MHD stojí hneď pred príletovou halou, všetko jednoduché, zrozumiteľné.... nastúpili sme do busu. Lístky sa kupujú v buse, skasírovala nás pani výpravčíčka. Nás samozrejme aj za kufre, mám pocit, že domáci platili iba za osoby. Busom sme sa odviezli k metru stanice Moskovskaja a odtiaľ sme sa bez rozmyslu odviezli pár zastávok na stanicu Nevskyj prospekt.  Veď to je predsa ulica, kde máme hotel!!! Super ako ľahko sme to zvládli... Kto do frasa mohol vedieť, že petrohradské ulice sú dlhé ako týždeň pred výplatou???? Pokračovali sme túrou s venčením kufrov na kolieskach takmer 2 km a s prestávkou na čapované „Žiguli“... Vyčerpaní sme nakoniec dorazili na správne súpisné číslo avšak po našom hoteli Rinaldi ani chýru ani slychu...Zúfalí sme zazvonili na zvonček prislúchajúci správnemu súpisnému číslu, kde nás hlas v repráčiku na dverách okamžite spacifikoval, že nemajú žiadne voľné izby. Napriek tomu, že som sa snažila prísnemu ženskému hlasu vysvetliť, že už rezerváciu máme, železné dvere sa neotvorili... Po niekoľkých minútach pobehovania pred budovou a dúfania, že sa zrazu pred nami vynorí ten správny hotel, telefonovania s rezervačným oddelením booking.com, nám pani ruská recepčná vyšla do vedľajšieho dvora ukázať naše izby ku ktorým sme sa dostali rozbúraným schodiskom. Páni majstri niečo tam zvárali, takže iskry lietali ako na silvestra ohňostroj. Neskôr ma pani recepčná prinútila zabudnúť na angličtinu a govoríť po už iba po rusky, pretože slováci a rusi boli vždy jedna família, takže si rozumieme... vsjo charašo.
Vo finále sme skonštatovali, že ubytko bolo OK, hlavne dobre lokalizované v centre mesta. Izba bola čistá, na preskakovanie robotníkov,  rôzneho materiálu a vyhýbaniu sa visiacim káblom a lietajúcim iskrám sme si zvykli. Petrohrad je nádherné mesto so svojou príjemnou atmosférou. Absolvovali sme busovú prehliadku po hlavných pamiatkach, takéto tripy ponúkajú takmer po celom Nevskom prospekte dílery cestoviek. Videli sme asi všetko najdôležitejšie, ďalší deň sme sa prešli k Zimnému palácu, skutočne impozantné miesto. Strávili sme na námestí pred palácom podvečerný západ slnka, odporúčam...
V Petrohrade sme očakávali vysoké ceny za jedlo, ale v pohode sme sa niekoľkokrát najedli v „táckarniach“ veľmi slušných, ktoré sú väčšinou vybudované pravdepodobne v bývalých pivničných priestoroch budov (polovica miestnosti je pod úrovňou chodníka).  Jedlo výborné a v skutku z ruských miest, ktoré sme neskôr navštívili je Petrohrad TOP.

Z Petersburgu sme sa vybrali do Moskvy rýchlovlakom SAPSAN z Moskovského vakzálu. Stanica sama o sebe stojí za pozretie. Je to kolosálna historická budova z 19.stor. kombinovaná s modernou halou. Niektoré stanice v ruských mestách nosia názov mesta alebo oblasti kam vlaky z nej smerujú.
Sapsanom do Moskvy sme sa dostali za 4 hodiny a vlak bol komfortný, moderný čistý. Miesta sme mali v bežnej ekonomickej triede, cítili sme sa ako v business.
Dorazili sme do Moskvy, zo stanice sme sa pohodlne dostali do centra metrom. Moskovské metro je prehľadné, stanice sú ozaj pekné, dostanete sa ním všade. V Moskve panuje uponáhľanejšia atmosféra, mesto nie je také uvoľnené ako Petrohrad.  Bývali sme u priateľky blízko centra, čo malo svoje veľké výhody, keďže sme boli v pešej dostupnosti na Červené námestie. V čase nášho pobytu sa v Moskve konali nejaké slávnosti, takže námestie bolo zapratané pódiami a veľkými tribúnovými lavicami, takže celú nádheru námestia sme si neužili. Moskovčania práve miešali 20 ton Gréckeho šalátu, s ktorým sa chceli zapísať do Guinessovej knihy rekordov. Asi sa im to podarilo.
Povinná jazda týkajúca sa Kremľa, mauzólea, chrámu Vasilija Blaženého a okolia bola splnená. Mauzóleum spĺňa všetky body naplnenia depresívnej a smútočnej nálady. Ak vám náhodou na mieste príde nevoľno, tak vám vojaci nedovolia sadnúť si na múrik ani 30 metrov od budovy, lebo je to nedôstojné. Duch Lenina a socializmu nevymrel aj vďaka všade prítomným sochám tohto pána a ďalším obrovským udržiavaným monumentom starej éry dekorovanými hviezdami atď.  Nakukli sme ešte aj do chrámov kde na nás doliehala sila pravoslávnej cirkvi a na miesto kde sa naozaj zastavil čas  v socializme – VDNCH/Výstava výdobytkov národného hospodárstva (podľa mňa patrí medzi „must see“, pokiaľ  máte chuť na retro).
V Moskve nás viac-menej kŕmila kamarátka tradičnými dobrotami, pre mňa top cviklový šalát so selyodkou. Postupne sme prenikali značkami ruskej vodky, keďže zásoby domácej pálenky sa minuli. V miestnej reštaurácii sme si teda dali po 100 gramoch, avšak cítili sme sa úplne zahanbení. Pri vedľajšom stole sedeli dve dámy pri celej fľaše vodky, už dopitej, vstali od nej ako od minerálky a svieže sa pobrali domov.....

Po Moskve sme mali naplánovanú Kazaň, kam sme sa presunuli nočným veľmi pohodlným  moderným vlakom. Kazaň sa tak trochu vymyká štandardom ruských pravoslávnych miest, prevláda tu moslimské vierovyznanie a tatárska kultúra.  Aj tu sa v architektúre nájde mnoho socialistických prvkov ako napríklad námestie pri rieke -  Mesto je prívetivé a pôsobí teplo, ľudia príjemní, až na zvláštny spôsob presvedčiť nás, že čapované pivo je vlastne čapovaná pena, ktorá keď klesne vydá na asi 1 dcl piva. Na tretí pokus sa im podarilo ako tak dočapovať polliter....
V Kazani sa oplatí poprechádzať po pešej zóne v centre mesta ukončenej Kazanským Kremľom s impozantnou mešitou Kul Šerif zo 16. storočia. Má nádherný interiér, prízemie a podzemie tvorí múzeum a sprístupnené je aj horné poschodie. Vo viacerých bedekroch a blogoch spomínaný Chrám všetkých náboženstiev sme navštívili taxíkom, nachádza sa cca 10 minút jazdy z centra. Stále nevieme  čo si o tom máme myslieť :). Ide o dielo excentrického sochára Iľdara Chanova, ktorý  zomrel a chrám údajne dokončuje jeho brat. Do vnútra chrámu sme sa nedostali a okolie nie je upravené. Myšlienka bola asi dobrá, údajne chcel autor poukázať na existenciu jediného boha a pravdepodobne tak spojiť všetky náboženstvá v jeden celok. Znázornené je to stavbami rôznych chrámov pokope. Je to fotogenické miesto...

Opäť nočným vlakom sme sa presunuli do Ekaterinburgu, teda už na trasu tradičnej Transsibírskej magistrály. Zo stanice sme sa presunuli do centra metrom, opäť jednoduché, zrozumiteľné. Mesto je už o poznanie chudobnejšie, teda sa tak javí na čistote, ošarpaných budovách a oblečení ľudí... Ekaterinburg pôsobí socialisticky, ale nie nepríjemne. Napriek tomu, že sme tu vystihli upršaný deň, mesto sme si prezreli a zanechalo celkovo dobrý dojem. Samozrejme na hlavnom námestí nás vítal Lenin v podobe obrovskej sochy.  Pozrieť si highlighty  je celkom jednoduché, cestu Vám ukáže červená čiara nakreslená na chodníku počas celej trasy, takto nič nevynecháte. V meste sa miešajú pravoslávne chrámy so symbolmi socializmu. V Ekaterinburgu sme neprenocovali, iba sme ráno vystúpili z vlaku a večer naskočili do ďalšieho.

Najdlhší absolvovaný úsek vlakom bol na trase Ekaterinburg-Irkutsk. Pôvodne sme zvažovali zastávku aj v Novosibirsku, ale nakoniec sme sa rozhodli už trasu neprerušiť. Cesta bola skutočne dlhá, 55,5 hodín cez nekonečnú rovinu, kde sa striedali lúky a brezové háje, ktoré sme mohli pozorovať cez špinavé okno a niečo, čo sa asi pôvodne nazývalo záclonka. Konečne sme vystúpili v Irkutsku, stanica bezbariérová podobne ako v Bratislave, takže s kuframi dole-hore po schodoch...
Úplná špica a čerešnička na torte cestovania Ruskom bol Bajkal. Úvod bol negatívny kvôli Irkutskému taxikárovi, ktorý si nás odchytil hneď po vystúpení z vlaku a dohodol sa s nami na cene. Cena ktorú sme si niekoľkokrát ešte potvrdili bola priaznivá a zhodovala sa s cenou, ktorú sme sa dočítali na internete za maršrutku, tak sme súhlasili. (Maršrutky sú minivany, ktoré vozia ľudí z Irkutska ku Bajkalu.) Keď nás šofér vyložil na mieste v báze pýtal sumu niekoľkonásobne vyššiu ako sme sa dohodli.  Bola to naša chyba, mali sme naštudované maršrutky a toho sme sa mali držať. Maršrutky sa dajú objednať aj cez net, takže už môžete mať vopred predrezervovanú, ktorá vás bude na stanici čakať.
Na Bajkale sme sa rozhodli pár dní stráviť na ostrove Oľchon v meste Kužir. Raj na zemi, drevené domčeky, prašné cesty, nádherné jazero, neskutočne krásna príroda. Brutálny návrat do minulosti, scenérie ako z plagátu. V tejto oblasti žijú vo svojej autonómnej oblasti aj Burjati so svojim mongolským pôvodom majú značný vplyv na kultúru, náboženstvo (šamani) a gastronómiu. Klasické hotely tu (zatiaľ/už sa stavajú žiaľ) nehľadajte, turisti sú ubytovaní v tzv. bázach.  Čiže si zaspomínajte na pionierske tábory v štýle chatky dookola, spoločné sprchy a toalety, v samostatnej chatke spoločná kuchyňa a jedáleň. Úplne jednoduché drevené chatky boli veľmi čisté a celý priestor udržiavaný. Pôvodne sme si objednali aj raňajky, ale vedúca nám hneď pri príchode oznámila, že jediné čo nám môže dať na raňajky je ovsená kaša, čo sme si na 5 za sebou idúcich raňajok predstaviť nevedeli. Dohodli sme sa, že raňajky teda nebudú. Jedlo sme riešili kombi v miestnych bufetoch a varením. S väčšou fantáziou a kombinovaním ingrediencií sa nám podarilo uvariť výbornú fazuľovicu, ktorá chutila kórejskej výprave v susedných chatkách. Odmenili nás za ňu obrovskými šašlíkmi.
Na ostrove môžete bicyklovať, chodiť na túry, jazdiť na koni, saunovať  v "bani" alebo len tak nasávať kľud, čistý vzduch a nádheru okolo seba. Nečakajte príliš veľa možností pripojiť sa na wifi.
Cestu z Oľchonu do Irkutska sme si poistili objednanou maršrutkou. Bola staršieho dáta a mladý vodič nechcel nechať ani jedno miestečko voľné, tak nás tam natlačil ako haringy. Kufre sme mali vyviazané na streche vozidla a modlili sme sa ku všetkým šamanom, aby sme ich na tej off road jazde nepostrácali. Výhoda, že sme boli v aute úplne natesno bola tá, že sme sa neotrieskali o boky auta. Po cca hodine jazdy, keď sme už konečne nabehli na asfaltku, nás odstavili policajti. Našej maršrutke boli odobraté papiere so zákazom ďalšej jazdy. Šťastie, že sme sa rozhodli ísť o deň skôr ako plánovaný odchod vlaku. Ďalšia maršrutka pre nás dorazila až o nejaké 3 hodiny.

Z Irkutska frčíme ďalej do Mongolska a potom do Číny...