Náš Barmský (alebo Myanmarský) príbeh začal večerným príletom do Yangonu, bývalého hlavného mesta. Hneď po vystúpení z lietadla sa jeden z nás stal terčom záujmu domácich, nakoľko sa radí rozmerovo do vyšších a trošku aj väčších Slovákov. Žiadny extrém u nás, ale tu si to miestni považovali :). Nevypátrala som žiadne smerodatné údaje o priemernej výške Barmčanov, ale odo mňa som vyššieho miestneho chlapa nestretla, mám 165 cm. Po prelomení údivu miestnych taxikárov sme si vyhandlovali cenu a pobrali sa nočným Yangonom do hotela.
 

Prvý dojem.... teplooo, ale príjemnejšie ako v Thajsku, nebolo tak vlhko a dusno, čo sme s radosťou privítali. Barmu sme si naplánovali bez miestnych sprievodcov, krajina je bezpečná, transporty a ubytovanie v poho... Tak sme si to rozvrhli na poznávačku a záverečnú oddychovú vyvaľovačku na pláži.

Ako začať? V tejto krajine toho bolo toľko, čo sme videli a zažili, že by to vydalo na knihu. Pokúsim sa vypichnúť to, čo zaujalo najviac. Ale keď zaujímavé bolo všetkooo ...
 

Tak teda Yangon (pôvodne Rangún) so svojou pikoškou - Shwedagon pagodou. Túto sme si dali na začiatku a dostali sme sa do obrazu. Vystúpali sme hore po nespočetnom množstve schodov a ocitli sme sa na rozprávkovom mieste s hlavnou pagodou a množstvom zlatých vežičiek ďalších pagod. Vyrazilo nám to dych nielen svojou impozantnosťou, ale celkovou atmosférou... a tá sa prakticky tiahla celou Barmou. Miesta ako pagody, kláštory a vlastne všetko tu patrí ľudom. Môžete si kdekoľvek sadnúť, ľahnúť, sám, s priateľmi, rodinou....Všade sú miestni obyvatelia, majú prístup zdarma, vstupy platia iba inostranný turisti. Domáci sú k Vám milí a priateľskí, občas sa chcú s Vami odfotiť, občas iba pokecať, alebo len tak pochváliť, že si vyšli s rodinou, lebo vydávali nedávno dcéru a takýmto rodinným spôsobom si celá família vyšla posedieť ku pagode. Paráda...
 

Z ďalších Yangonských pamiatok nás veľmi zaujala Botataung pagoda, v ktorej sa môžete prejsť vo vnútri, ktoré je celé zlaté, symetrické a sú tu vystavené mnohé archeologické nálezy. V meste sme nejaký ten čas strávili v parku Maha Bandula klebetením s domácimi alebo v čínskej štvrti, najmä vo večerných hodinách, kedy sa celá ulica premenila na jedno veľké trhovisko plné dobrôt. V Yangone sa nachádza veľký 66 m ležiaci Buddha a ešte ďalšie peknoty, nádherné jazero a opäť fantastický ľudia a pohodička. To že budhizmus na Vás dýcha z každej molekuly je jasné, ale videli sme aj hinduistické chrámy, katolícky kostol, muslimské mešity a aj židovskú synagógu.

V neďalekom Bago sme si  tiež pozreli obrovských ležiacich Buddhov(jeden je dlhý až 114m) a zatúlali sme sa aj do kláštora HADA. Pytón obývajúci kláštor má viac ako 100 rokov a podľa legendy by to mal byť reinkarnovaný mních. Obrovský had má cca 5 m a dosahuje hrúbku ľudského tela. Nie je obmedzený v pohybe (teda aspoň som nič nevidela), zrovna si driemal, vedľa neho sme sa motali a pospávala mačka. Mal poruke bazén kde sa vraj podľa potreby ovlaží. Jeden mních s ním uzavretej miestnosti trávi aj noci. Počas dňa bola miestnosť otvorená, ľudia sa pri ňom pohybujú v bezprostrednej blízkosti.

Nočným pravidelný spojom sme sa teleportovali do Mandalay. Transportu predchádzalo zoznámenie sa s miestnou autobusovou zastávkou, obrovskou, prašnou, chaotickou... no proste divočina. Našťastie náš taxikár vedel podľa autobusovej spoločnosti presne kam nás zaviezť...inak by som sa k tomuto blogu asi nedostala :D a dodnes hľadám náš bus. Autobusovú spoločnosť sme si vybrali dobrú, neskôr sme sa dozvedeli, že najlepšiu v krajine...Autobus bol moderný, čistý, dokonca aj jesť sme dostali. Vybrali sme si verziu LUX, takže v jednom rade boli iba tri sedadlá a dali sa polohovať.

Mandalay je druhé najväčšie mesto Barmy a posledné hlavné kráľovské mesto do príchodu Britov. Z faktov by to stačilo a poďme radšej na pocity. Mesto je veľké a na mňa pôsobilo rozporuplne... Chvíľkami ekonomicky okej a chvíľkami chudobne, miestami ulice s nádhernými koloniálnymi domami a miestami s chatrčami. Doprava dosť hektická v časoch špičky, bolo treba počítať s dlhšími presunmi... Dala som si aj pešiu prechádzku... sama žena Európanka v meste...a cítila som sa fajn...bezpečne. Nechcela som nonstop nazerať do mapy alebo GPS, tak som si len nastavila od hotela azimut na miestny trh, vychádzalo mi to na 3-4 hodinovú prechádzku aj s pobudnutím na trhu(Zeygo Market). Miestni sa mi prihovárali, poradili mi cestu alebo len tak pokecali čo a ako. Na trhu mi dali poochutnávať veci na ktoré som čumela a nevedela pochopiť čo je čo. Tu platí, že keď Vám niečo darujú, nechcú za to peniaze. Bol to boj s mojím svedomím si od týchto ľudkov niečo vziať, ale nedalo sa s nimi nijako...ešte tak mať nejaké sladkosti v kapse a na oplátku dať ich deťom. To prijali.

Okrem iného sme sa priamo v meste pobicyklovali v areáli Kráľovského paláca, vystískala som si tam jedno bábätko, ktoré mi požičali na tieto účely požičiavačky bicyklov; videli sme všetky najdôležitejšie chrámy a pagody (Maha Myat Muni Paya, Kuthodaw Paya - známa ako najväčšia kniha na svete pozostávajúca z textov na kamenných platniach v 729 stupách, podobná Sandamuni Paya, Shwe Kyi Paya, nádherný teakový kláštor Shwenandaw) a vyviezli sme sa (dá sa aj vyšliapať :)) na Mandalayský vrch odkiaľ je prenádherný výhľad.

Tiež sme navštívili detičky v škole, teda chlapcov v budhistickej škole...budúcich malých budhistických mníchov, ktorí mali práve prestávku. Decká ako všetky iné, krik, bláznili sa, naháňali, chceli sa s nami fotiť, my sme chceli fotiť ich...crazy.

Mali sme možnosť pomotať sa aj vo fungujúcom budhistickom kláštore Maha Gandayon, cca 10 km od Mandalay, kde žije tisícka mníchov. V blízkom okolí mesta sme sa zviezli v konskom záprahu v Inwa, čo je staroveké kráľovské hlavné mesto ležiace pri mýtickej rieke Irrawaddy. Krása, staroveké stupy, ryžové polia, prenádherné pohľady, mám ich dodnes pred očami. Odtiaľ sme sa ponáhľali na západ slnka k známemu mostu U Bein, najdlhšiemu teakovému mostu na svete. Nechali sme sa prehovoriť bedekrami a aj taxikárom, že najlepšie je tam ísť práve na záver dňa. Západ sme stihli len tak-tak, no trošku som bola sklamaná z celkového dojmu kvôli davom turistov. Lepšie je tam ísť kedykoľvek v inom čase... aj keď to bude bez západu slnka.

Mandalay máme za sebou, je čas pohnúť sa ďalej.... Niekoľkohodinový transfer minibusom do Baganu. Toto už nebol až taký luxusný prepravca, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Busy stoja počas cesty na rôznych zastávkach, či už aby si šofér so sprievodcom zakúpili betel (k tomu sa ešte vrátim) alebo vypustili pasažierov na toaletu a jedlo. Občas boli tieto zastávky na dosť divokých miestach, kde sme nemali príliš odvahu experimentovať s našimi črevami. Čo mali ale celkom zmáknuté bola organizácia nás - turistov. Hromadne nás priviezli na jedno stanovište v Bagane, kde si nás rozdistribuovali na korby menších prepravných prostriedkov podľa hotelov a takto nás dopravili na miesto určenia. V Bagane sme si rezervovali motel, ktorý na prvý pohľad a možno ani na druhý nevzbudzoval žiadnu dôveru. Dokonca ani majiteľ na ten prvý pohľad nebol bohvie čo...ale nakoniec sme s ním boli najlepší kámoši. Vybavil by svojím klientom čokoľvek, posedel s nami, dozásobil chladničku pivom, keďže sme mali väčšiu spotrebu ako bežná klientela a vôbec nekontroloval kto čo odtiaľ vytiahol. Spoľahol sa na to, čo sme mu nahlásili. K samotnému Baganu... miesto, ktoré zo mňa vytiahlo všetky emócie a to som absolútna antiromantička. Archeologické miesto má rozlohu 42 km2 a najväčšiu koncentráciu pamiatok. Iba na kroky od seba sú tu staroveké chrámy, pagody, kláštory, ruiny starých budov. Vystupujú z trávy ako keby iba vyrástli na lúkách. Je nemysliteľné prejsť všetky (spolu ich je vyše 2200). Tiež je zbytočné ich menovať, na mieste si vyberiete, ktoré navštívite a akým spôsobom: bicykel, elektrický moped, konský záprah, taxi, sherovaný mikrobus, loďka. Iba ak by ste sa rozhodli investovať do balóna, treba sa spamätať skôr pred cestou. Na mieste už nevybavíte asi nič, napriek tomu, že cena je cca +-300 USD/osoba.

Nájdete tu aj vyhliadkovú vežu, ktorá vám poskytne výhľad na celý priestor. Z histórie Baganu vieme, že bol osídlený už v 6. storočí a svoju silu nadobudol v polovici 9. storočia za vlády kráľa Anawratha, ktorý unifikoval v krajine Théravádsky budhizmus. Najväčší rozmach dosiahol v 11.-13. storočí a predpokladá sa, že tu stálo viac ako 10 tisíc chrámov. Zlaté časy Baganu ukončil vpád Mongolov v r. 1287. Do 15. storočia tu ostali ešte sídla a Bagan sa stal pútnickým miestom. Neskôr sa priestor vyľudnil a život späť sa sem dostal v 20. storočí. Žiaľ, z mnohých pamiatok sa stali ruiny aj kvôli niekoľkým ničivým zemetraseniam.

Inle Lake - ďalší úžasný bod programu. Denný autobusový transport z Baganu priniesol pastvu pre oči, keď sme prechádzali horským pásmom Shan. Niekoľkí spolucestujúci vystúpili už v turistickom mestečku Kalaw, aby sa do Inle Lake vybrali “po svojich” trojdňovou túrou.

Jazero Inle je 22 km dlhé a leží uprostred Barmy. A čo tu? Bicyklovali sme sa... Veľa... bol to najsamsuper dopravný prostriedok. Hneď v prvý deň sme sa len tak pustili, kam nás nos zaviedol a zaviedol nás do dedinky, kde boli chatrče, po prašnej uličke pobehovali sliepky a opodiaľ sme započuli muziku. Zvedavosť nepustila a išli sme sa na veselicu mrknúť...išlo o svadbu. Keď nás domáci zbadali, ihneď nás ťahali do trochu väčšej vyzdobenej chatky. Nevesta so ženíchom sedeli pekne vyobliekaní za svadobným stolom. Svadobný otec vedel trošku po anglicky a zasvätil nás o čo kráča. Ihneď nás usadili na zem ku stolíkom a nedovolili nám ísť preč, kým sa nepohostíme. Bolo nám to trápne len tak sa votrieť na veselicu, tak jeden z nás vytiahol na ich pomery väčší obnos peňazí a podaroval mladomanželom ako svadobný dar. Neskôr sme sa dozvedeli, že si za tie peniaze mohli kúpiť alebo postaviť vlastné bývanie. Dostalo sa nám veľkolepej pozornosti. Ako hlavné a jediné menu bola ryža a kúsky pečeného bravčového mäsa. Bolo evidentné, že tie kúsky sú len z odrezkov, dosť veľa tučného mäsa. Musím však podotknúť, že to bolo veľmi chutné. Nápojový lístok ponúkal čaj. Muzika išla z telky. Ženích s nevestou boli veľmi vďační a postávali pri nás... veľa sme nepokecali.... Nevesta bola veľmi pekná, ako drvivá väčšina žien v tejto krajine.

Na jazere sme si dali výlet člnom, čo je tu niečo ako “must do”. Parádna jazda člnom s návštevou plávajúcich záhrad, trhu, kláštora - pôvodne známeho ako kláštor skákajúcich mačiek (už neskáču, mnísi ich to prestali učiť), výroby cigár ako aj dlhokrkých tkáčok s kovovými obručami na krku a iné zaujímavosti. Nech nezabudnem na rybárov - dokážu stáť na okraji člna na jednej nohe a tou druhou veslovať. Prehliadka dala ucelený pohľad na rozmanitosť kultúr a kmeňov žijúcich okolo tohoto pozdĺžneho jazera. Počas ďalších bicyklovačiek sme natrafili na malé avšak moderné vinárstvo Red Mountain Estate, kde sme si degustovali pár vzoriek....chutilo... Zažili sme tu aj poslednú cestu/pohreb budhistického mnícha, veľká pietna udalosť... ale nie taká uplakaná ako u nás....Majú to inak upratané v hlave, žiadne srdcervúce scény, viera v reinkarnáciu a v iné hodnoty im umožňuje vyrovnať sa s udalosťami, tak ako plynú.

Nezabudnuteľnou spomienkou pre mňa ostáva neplánovaná návšteva starého dreveného kláštora roky obývaného jediným mníchom. Na tento kláštor sme natrafili úplne náhodou, keď nám jeden turista z Izraela odporučil ísť si pozrieť scenériu ryžových polí s pelikánmi, kam sme samozrejme netrafili. Len tak sme skočili dolu z bicyklov pri kláštore a zjavil sa pri mne jeden mladší mních a naznačil, že mám ísť hore schodmi do kláštora. Neváhala som, vyšla som na poschodie a ocitla som sa vo veľkej miestnosti z tmavého dreva, oproti vchodu bolo niekoľko sôch Buddhu. Začala som sa obzerať, chytala ma atmosféra, niečo neopísateľné bolo vo vzduchu. O chvíľku sa zjavil usmiaty staručký mních a milo ma privítal. Povedal, že si to tam môžem popozerať, ponúkol ma ovocím. O chvíľku to nedalo ani môjmu kamarátovi a zjavil sa vo vnútri aj on s malým mačiatkom, ktoré sa mu priplietlo pod nohy. Ani neviem koľko času sme tam strávili, sedeli sme na drevenej dlážke a rozprávali sme sa o ňom , o jeho živote, našich životoch, o budhizme, fotili sme sa spolu na jeho výzvu :). Nám sa zdalo vytiahnuť foťáky za drzosť. On nás dokonca posmelil, aby sme si dali spoločnú fotku selfie s mojim mobilom. Celý čas som tu mala doslova a do písmena “pokoj v duši”, veeeľmi sa mi stadiaľ nechcelo...

A záver? Plážovanie...Skutočne to bol zlatý kliniec programu. Vybrali sme si Ngwesaung, nejako intuitívne a neľutujeme. Bývali sme v domčeku hneď pri pláži. Domček patril k hotelu/rezortu, ktorý pozostával z hlavnej budovy, tú tvorila recepcia a raňajková terasa  a niekoľkých samostatných domčekov v terminológii katalógov CK bungalovov. Tieto mali buď vyššiu cenu - s klímou alebo nižšiu iba s ventilátorom. Nám sa už s klímou neušiel, ale vôbec by sme ju nevyužili. V noci bol vzduch v pohode, dýchateľný, tak akurát. V areáli bola reštaurácia, čiže búdka kde varili a terasa s prístreškom. Takýto typ ubytovania tam je bežný, len sa odlišujú v štandarde. Výber jedál bol fajn, varili ozaj dobre, väčšina jedál pozostávala z morských záležitostí. Personál tvorili mladí barmčania, ktorí boli ochotní pomôcť nad rámec svojich povinností s nadšením. Ak chcete mať zážitok z nádhernej dlhej pláže obklopenej palmovými hájmi bez  akýchkoľvek komerčných vychytávok vrátane dennej elektrickej energie (zapínali ju na noc), vysoko odporúčame. Ak sa chcete kúpať v mori počas západu slnka a v okruhu pol kilometra niet nikoho, príďte sem. Scenérie z prechádzok po pláži sa nedali poriadne zachytiť fotoaparátom, také boli nádherné. Teplo bolo poriadne, ale nie nepríjemné (boli sme v druhej polovici novembra). Nebolo to tam úplne bez služieb... Po pláži sa špacírovali predavačky s rôznymi pochúťkami na tácke umiestnenej na hlave, dá sa tu previezť na štvorkolke alebo koni po pláži, dokonca som videla aj požičovňu skútrov a iné plážové atrakcie... ale zas nie na každom kroku :). Bežným dopravným prostriedkom je bicykel a ak si objednáte taxi, objednáte si v podstate motorku.

Ako by som zhrnula moju spomienku na Barmu? Nádherná, úžasná, fascinujúca, sálajúca dobrotu, obývaná úžasnými ľuďmi...Viem, že ešte sa tam vrátim...nedá sa nevrátiť...

Barma je aj o mužoch odetých v sukniach často závislých na beteli (žujú betelové listy a v nich uložené oriešky z Areky a iné orechy) a z toho poriadne červenozubých úsmevoch; krásnych barmských ženách a deťoch s bielymi lícami (natierajú si ich masou vyrobenou zo stromu tanaka); veľkom množstve túlavých psov, ktoré sú také isté kludné ako obyvatelia tejto krajiny; o nádhernej prírode; milých budhistických mníchoch; očarujúcich pamiatkach a neporovnateľnej atmosfére, ktorá sa Vám dostane pod kožu. Možno by som mala napísať aj to, že Barma je tak trochu ušmudlaná, ale to vôôôôbec nevadí :D.

Zložitá politická minulosť a nie ešte úplne vyjasnená prítomnosť pomohla k tomu, aby patrila medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Vidíte tu veľa biedy, avšak pokorných a vyrovnaných ľudí s touto situáciou možno kvôli prevládajúcemu budhizmu...

Ak chcete vedieť viac, ozvite sa....